HISTÓRIA AIKIDO

Aikido ako samostatné bojové umenie bolo vyvinuté na prelome nášho storočia majstrom Uešibou Morihei, ktorý vychádzal z Aikidžucu. Pokiaľ chceme poznať skutočný pôvod Aikido, musíme sa preto aspoň čiastočne zoznámiť s históriou Aikidžucu. Toto umenie je možné popísať ako technikun (džutsu) koordinovaného, spojeného, harmonizovaného či koncentrovaného (ai) vedomia, duše či ducha (ki). Pokiaľ ide o rannú históriu tejto metódy, je zaznamenané, že viac ako pred 700 rokmi existovala na sever od hory Fudži škola budo, starého bojového umenia. Táto škola sa špecializovala na učenie Aikidžucu, ktoré bolo udržované v tajnosti a obmedzené vždy len na niekoľko žiakov, väčšinou z rodov starej šľachty. Toto umenie má svoj pôvod v Kendžucu, či šermu, a postupne se stávalo umením nadradeným Džudžucu.

Výrazy aiki (rovnako ako džu) zmanenajú princíp, spôsob užitia tela akoby zbrane v boji, spôsob úspěšného prevedenia techniky proti súperovi. Ústrednou ideou aiki je užitie koordinovanej sily ki (vnútornej energie) v harmónii (ai) s rozličnými požiadavkami a okolnosťami boja. Zmiešaním obrancovej vlastnej stratégie so stratégiou súpera bolo možné nad ním aj celým bojom získať úplnú kontrolu, čím je dosiahnutý prvotný účel boja: podrobenie súpera.

AIKIDO

Aikido patrí medzi najmladšie japonské bojové umenia. Ako samostatne bojové umenie bolo vyvinuté Morihei Ueshibom (1883-1969), ktorý pochádzal zo starej samurajskej rodiny, pestoval viac bojových umení a bol žiakom školy sebeobrán dajtó-rjú. Zastával názor, že duch musí ovládať hmotu, a preto vo svojom pohybovom systéme prisúdil fyzickej sile len nepatrný význam.

Hippokrates napísal: “všetky veci sú vo vzájomnom súlade.” Moderná fyzika to vyjadruje takto: “Množstvo pozitívnej energie vo vesmíre, je presne rovné množstvu negatívnej energie. Svet a celý vesmír je a bol vždy dokonale vyvážený energetický systém.” Moderná civilizácia bola otrávená mylným presvedčením, že život je neustály boj, ktorý prežijú len najsilnejší. Dôraz na to stať sa víťazom a to akýmikoľvek prostriedkami a za akúkoľvek cenu, takmer vyhubil z dnešných športových súťaží pôvodnú myšlienku “športového ducha.” Morihei na túto tému napísal: “Šport, tak ako je dnes prevádzaný, je vhodný len na telesné cvičenie, necvičí celú osobnosť. V tradičnom aikido neexistujú formálne súťaže a preto v nich nenájdeme víťaza a ani porazeného. Toto stanovisko je pre niektorých ľudí ťažko prijateľné. Dokonca aj niektorí z jeho žiakov v tomto bode nezdieľali s Majstrom jeho názor a požadovali nejaký druh súťaže vo forme podobnej ako má judo, karate, alebo ako sú olympijské súťaže s bodovým hodnotením.

Morihei však až do konca svojho života trval na tom, že aiki znamená trvalú spoluprácu. V každom cvičení aikido sa obaja partneri striedajú v roli útočníka a obrancu, v roli víťaza a porazeného. Týmto spôsobom, kedy cvičenci získavajú skúsenosť z obidvoch možných úloh vo vzájomnom stretnutí sa veľa naučia.  Technicky je akido akýmsi presným načasovním. V dojo (miestnosť kde sa cvičí aikido) sa pokúšame hladko splynúť s útočiacou silou s použitím správneho množstva pohybu, rovnováhy a sily. Podobne aj v každodennom živote sa snažíme jeho požiadavkám vhodne a v čas prispôsobiť a tým čeliť rôznym životným situáciám v správnom zmysle aiki.

Back to Top
Enter your Infotext or Widgets here...