Zen

Zen je forma budhizmu, ktorá vznikla v Číne, a v 12. storočí ho túlaví mnísi priniesli do Japonska. Zen prekvital a v nasledujúcich storočiach v mnohých ohľadoch ovplyvnil japonskú kultúru a povahu. V dvadsiatom storočí sa zen rozšíril do Európy a Ameriky, v súčasnosti je jednou z najobľúbenejších a najvýznamnejších foriem budhizmu na Západe.

Čo je zen?

Zen je jednoducho každodenný život, ktorý človek prežíva s uvedomením.

Keď sa majstra Paj-čchanga Chuaj-chaja (720-814) pýtali, čo je zen, odpovedal. Keď ste hladný, jete, Keď ste smädný, pijete, keď stretnete priateľa, pozdravíte ho.

Zen je forma buddhizmu, v ktorej má ústredný význam meditácia, osobné skúsenosti z jej osvojovania a vyjadrenie závažných otázok života a smrti – nie v teologickom či metafyzickom zmysle, ale v praktickej každodennej podobe. Cieľom zenu je vnímať samotný život priamo v každodennej podobe. Cieľom zenu je vnímať samotný život priamo, bez dualistických rozdielov ako ja/ty a pravda/klamstvo. Neprikrášlená realita je v zene známa ako buddhova povaha (buddhovstvo), “základ bytia” alebo “autentická povaha”. Dá sa to však nahradiť slovom Boh, Tao alebo Veľký život, prípadne iným vhodným slovom či vetou. Z tohto hľadiska je zenová tradícia univerzálna, niečo, čo sa zavše nazýva “náboženstvom, pred náboženstvom”. Zen môže praktikovať každý, aj človek bez vyznania, lebo to, že niekto je “zenovým budhistom”, vôbec nie je podstatné.. Neznamená to, že zen nemá etický kódex. Jeho základné predpisy sa zrodili z budhizmu a jadrom zenového učenia je prejaviť hlboký súcit a úctu ku všetkým tvorom a vážiť si vnútornú múdrosť každého jedinca, nezaťaženého túžbou.

Zásady zenu

Hoci detaily zenového cvičenia sa môžu meniť podľa doby, kultúry a okolností vyučovania, základom je zazenová meditácia, kóan (nezodpovedateľná otázka), dósan (súkromný rozhovor s učiteľom) a samu (denný čas fyzickej práce, ktorá ostatné spôsoby cvičenia uvádza do súladu s bežným životom). Tieto špecifické zenové zásady fungujú v rámci budhistických základov, ktoré sú známe ako Tri klenoty: Buddha, Dharma (Buddhovo učenie) a Sangha (buddhistické spoločenstvo alebo skupina ľudí).

Na východe sa zo zenových študentov, ktorí sa v minulosti rozhodli úplne oddať sebarealizácii, zvyčajne stali mnísi alebo mníšky vedení majstrom a sústredení na kláštorný život. Na západe je zen skôr laickým hnutím. Stúpenci, ktorí sa rozhodnú viesť spoločenský život a chcú sa venovať aj zenu, veľmi často prídu na to, že sa musia zamerať na rôzne veci: cieľavedomosť musí ustúpiť pestrejšej praktike pretkanej formálnym zenovým cvičením, ale aj požiadavkami a záujmom o obyčajný život.

Zen je univerzálny a prístupný každému a to kdekoľvek. K základnej viere zenu patrí, že buddhova povaha je vlastná všetkým ľuďom a je dokonalá. V tomto pravom Sa je súcit i láska blízkych osôb, ale ako buddha povedal: “Ľudia to nevedia precítiť, lebo klamné myslenie zmenilo ich myseľ”. Zenový študent sa cez sebaklam snaží nahliadnuť do vlastného vnútra, aby tak vnímal povahu celej existencie. Zenové cvičenie človeka nezaťažuje, naopak, ukáže mu, ako zo seba striasť všetky klamy, aby sa tak stal tým, čím skutočne je, aby v zmysle zenu prišiel domov. To znamená, aby čoraz väčšmi videl veci také, ako naozaj sú.

Ummon, zenový majster (zomrel roku 949), povedal:

Keď ideš, choď, Keď sedíš, iba seď, Predovšetkým sa nekláť.

Zen a prebudenie

Keď sa Buddhu opýtali, čo dosiahol prebudením, odpovedal: “Z dokonalého prebudenia som nedosiahol nič”. Keď dostal podobnú otázku Bódhidharma, prvý patriarch čiže Zakladateľ, odpovedal: “Širokú prázdnotu. Nič posvätné”. Ako teda máme rozumieť týmto otázkam? Načo sa usilovať o prebudenie, keď za to nič nedostaneme?

Táto paradoxná situácia vychádza z protikladu dvoch pohľadov. Prvý pohľad je z hľadiska Ja, ega alebo “Sa”, ktoré hľadá niečo pre seba, púšťa sa za prebudením. Keď však človek zažije osvietenie (presvietenie), potom nastane prebudenie z klamného oddeleného “Sa”.

V zenovej terminológii sa to nazýva “zbavenie sa tela mysle”. Z tohto druhého pohľadu neexistuje zážitok prebudenia, lebo niet človeka, ktorý by ho zažil, preto sa niet o čo snažiť, čo získať ani čo dostať.

Väčšina ľudí môže dosiahnuť duchovné prebudenie iba vtedy, keď ich myseľ dozreje na taký zážitok. V zenovej tradícii sa tento proces zásadne uskutočňuje cvičením meditácie a v škole rinzai štúdiom kóanov.

Veľké prebudenie

V japončine sa prebudenie do osvietenia nazýva satori alebo kenšó. Tieto dva výrazy sa často zamieňajú, no keďže vnímanie býva buď náhle, alebo postupné a viac menej dôkladné, zvyčajne sa obmedzené vnútorné pohrúženie nazýva kenšó a samotné prebudenie je satori alebo daikenšó (čo znamená veľké prebudenie). Zážitok kenšó človeku niekedy pripadá zvláštne známy a mimovoľná reakcia niekoho, pre koho sa kenšó stáva skutočnosťou, je často reakciou prekvapenia: “Veď jasné! Aké hlúpe odo mňa!” a často ju sprevádza hlasný smiech, keď človek zistí, aké je to samozrejmé.

Stav prebudenia bol už opísaný mnohými spôsobmi. Jemné stvárnenie zenových spôsobov je však mimoriadne úspešné, keď získa príchuť zážitku, najmä vo vybrúsenej evokatívnej predstavivosti haiku (tradičnej japonskej poézii), napríklad:

Seď ticho a nerob nič, Prichádza jar, Tráva sama rastie.

Dialógy majster – žiak v zenovej literatúre a v zenových príbehoch poskytujú aj praktické znázornenie prebudenej mysle. Napríklad:

Rjókan, zenový majster, žil jednoduchým životom v malej chatrči na úpätí vrchu. Raz večer prišiel do jeho chatrče zlodej, zistil však, že nemá čo ukradnúť. Rjókan sa vrátil a muža pristihol: “Iste si prešiel dlhý kus cesty, aby si ma navštívil”, povedal tulákovi, “a nemal by si sa vrátiť s prázdnymi rukami. Prosím ťa, vezmi si moje šaty”. Zmätený zlodej vzal šaty a rýchlo sa vytratil. Rjókan tam sedel nahý a pozoroval mesiac. “úbohý chlapík”, dumal majster, “škoda, že som mu nemohol dať ten nádherný mesiac”.

Back to Top
Enter your Infotext or Widgets here...